Článok uverejnený na portáli kosice.korzar.sme.sk
Keď dá rodič dieťa do detského domova, pripadá to mnohým kruté. Avšak týmto činom urobila mama Sandry Holubovej pre svoju dcéru to najlepšie, čo mohla. Vyrástlo z nej totiž inteligentné a bystré dievča, ktoré iba pred pár dňami zmaturovalo. A to pritom už rok a pol býva v košickom Krízovom centre Dorka v Domove na pol ceste. Sandra má 19 rokov a v čase rozhovoru, bola čerstvou maturantkou. „Zmaturovala som na Strednej zdravotníckej škole Bazila Veľkého v Prešove v odbore zdravotnícky asistent. Je to cirkevná škola a takmer denne som na ňu z Košíc dochádzala,“ prezrádza sympatická dievčina. „Je to úžasný pocit voľnosti. Neuveriteľný. Konečne budem zaspávať s pocitom, že už sa nemusím učiť. Mám otvorený svet. Môžem ísť na trh práce, či ďalej študovať.“
Keď sa Sandra v spomienkach vracia do detstva, našťastie, na to najútlejšie nemá žiadne spomienky. „Narodila som sa v Gelnici. Vyrastala som v Nálepkove pri mame. Otec zomrel. Mala by som mať ešte ďalších deväť súrodencov, ktorí žijú v osade. Nikoho z nich nepoznám. Moja mama ma dala do detského domova, keď som mala štyri roky. Dala tam len mňa, nikoho ďalšieho zo súrodencov. Otec bol proti. Na to obdobie si nepamätám, iba od vychovávateliek viem, že som žila v zlých sociálnych podmienkach a bola som týraná. Do štyroch rokov som sa ešte niekoľkokrát dostala do dojčenského ústavu, asi musela zasahovať sociálka.“
Podľa toho, čo sa Sandra dozvedela neskôr, mali jej rodičia niekoľko šancí, začať sa o dieťa starať poriadne. Žiaľ, ani jednu nevyužili. Sandra v osade nikdy viac nebola, len ju videla v televízii. Našla na ňu len jedno slovo. „Hnus. Je to pre mňa hrozný pocit, že tam žije moja rodina. Cítim hanbu.“
Sandrina pamäť vymazala zlé zážitky z detstva, avšak stopy na tele jej ostali dodnes. „Nie sú veľké, ale sú. Neviem, čo som zažila, len vidím stopy na tele a v domove mi potvrdili, že to je od mamy. Mám jazvy od popálenín na nohe a slabú jazvu na tvári pod okom. Na pravej nohe mi chýbajú dva nechty. Netuším, čo mi mama robila, no myslím, že je to od cigarety.“ Sandra trpí obrovskou fóbiou zo psov, no nie je si istá, či to súvisí s jej krutým detstvom.
Sandrine spomienky siahajú do doby, kedy sa už mala dobre. Keď ju ako štvorročnú odložila mama do detského domova v Žakarovciach, čím jej zachránila život a uchránila ju od živorenia v osade.
Život v detskom domove bol pre ňu úžasný. Čisté prostredie, vlastná posteľ, kamaráti a ľudia, ktorí ju majú radi. „Ďakujem Bohu, že som tam vôbec mohla byť. Mala som super vychovávateľku Ivetu Kolesovú, s ktorou si dodnes voláme. Máme perfektný vzťah. To bola v detskom domove taká moja mama. Na vlastnú som sa ako dieťa veľmi hnevala. Veľakrát som sa aj s Bohom hádala, prečo ju mám práve ja…“
Biologická matka sa s dcérou neskôr pokúšala kontaktovať a volala ju domov. No Sandra, ktorá mala vtedy sedem rokov, odmietla. A urobila dobre. „Hovorila mi, že keď sa vrátim, nebudem musieť chodiť do školy a nebudem sa musieť učiť. Lenže mňa vtedy škola veľmi bavila. Povedala som, že chcem byť vzdelaný človek a že chcem niečo v živote dokázať. Bola som malé decko a už som takto rozmýšľala.“
Keď mala deväť rokov, chcela si ju k sebe vziať profesionálna rodina zo Starej Ľubovne. Sandra, ktorá mala konečne domov, však dostala strach, že má všetko len tak opustiť a stratiť pocit bezpečia. O niekoľko rokov neskôr, v 11-ich sa už osmelila. „Prvé tri roky u ‚profi rodiny‘ v Starej Ľubovni boli krásne. Oni mali dve vlastné deti, Dominiku a Cynthiu. V rodine bol ešte jeden chlapec z domova v Žakarovciach a volal sa Miro. On bol u nich od siedmich rokov.“ Profi mama si chcela vziať ďalšie deti z domova, preto sa všetci presťahovali do rodinného domu v dedine Plavnica. Tam to však začalo byť zlé. „Začali sme sa viac hádať. Určite zavážila aj puberta. Fajčila som, ale poza školu som nikdy nechodila. Pre mňa je škola základ. Ani neviem, odkiaľ to mám, ale asi mi to vnukol Boh. Ja mám s ním veľmi dobrý vzťah napriek všetkému, čo som v živote prežila.“
Okrem hádok pribudol ďalší problém. Keďže v rodine boli Rómovia len Sandra a Miro, v dedine sa stali terčom rasizmu. V Plavnici Sandra prežila ďalšie osobné peklo. Na základnej škole v Plavnici ju sexuálne obťažoval učiteľ. „Stalo sa to len raz. Neznásilnil ma, ale… Doteraz ma to ovplyvňuje v živote. Mám strach si založiť rodinu, bojím sa pohlavného styku, bojím sa mať muža aj deti. Povedala som to profi mame a ona to oznámila na polícii. Šlo to na súd a súdili sme sa s ním tri roky. Vyhrali sme, ale on sa odvolal. A vtedy už vyhral. Dodnes tomu nerozumiem. Dokonca ho ani nevyhodili zo školy.“ Sandra si myslí, že mu „pomohol“ fakt, že je Rómka a že pochádza z detského domova. „Dedina vedela, aký ten učiteľ je. Stále pokukoval po dievčatách a mal už nejaké problémy. Akonáhle však mali ísť dedinčania na súd, nechali to tak. Vedeli, že mám pravdu, ale oni ma nemali radi, lebo som Rómka.“ Táto udalosť presvedčila Sandru, že musí odísť. Keď mala takmer 18 rokov, odišla do Košíc do Krízového centra. „Vedela som, že sa chcem postaviť na vlastné nohy. Aj vedomím, že to nebude ľahké. Ale ja dôverujem Bohu a verím, že ma nikdy neopustí a že ma bude chrániť. Navyše som nechcela zažívať ďalšie stresy v dedine. Nerobilo to dobre mojej psychike, bola som v koncoch. Vedela som, že tam nepatrím.“ Kým odišla z Plavnice, zavolala dvom zo svojich „strážnych anjelov“, Márii Ondášovej a Jarke Pavelkovej. „To sú moje najbližšie osoby a práve ony mi vybavili ubytovanie v Krízovom centre Dorka, v Domove na pol ceste. Máriu som spoznala vďaka jej dcére Elenke. Raz bola v detskom domove diskotéka a ja som sa s ňou zoznámila a tancovali sme spolu. Na druhý deň som k nim šla domov. Bola to prvá udalosť v mojom živote, kedy sa o mňa niekto naozaj zaujímal. Mala som asi päť rokov. Chodila som k nim odvtedy veľmi často. Aj keď som odišla k náhradnej rodine, vracala som sa k nim na sviatky. Keď som mala 12, Mária a jej manžel sa stali mojimi krstnými rodičmi.“
Sandra teda prišla do Dorky pred rokom a pol. „Som tu veľmi šťastná. Mám to tu veľmi rada a vôbec sa nehanbím, ako niektorí, za to, že som tu. Ja som skromný človek a som rada, že mám strechu nad hlavou.“
Teraz sa okrem nej teší aj z maturity a pripravuje sa na ďalšie štúdium. „Chcem ísť na nadstavbové štúdium na fyzioterapiu a chcem si urobiť masérske kurzy. Môj sen je ísť do Rakúska a tam sa v nejakej rodine starať o ľudí. Alebo si otvorím vlastný masérsky salón. Tretia alternatíva je, že budem pracovať v nejakom športovom klube ako fyzioterapeutka.“
O svojej biologickej rodine nemá Sandra žiadne správy. S mamou sa naposledy stretla asi pred rokom. Na súde, keď sa prejednávalo výživné. „Bola som tam so svojou krstnou mamou Máriou. Moja mama meškala a sudkyňa povedala, že počkáme, či nepríde. Sedeli sme vonku a keď sme začuli kroky, modlila som sa, aby to nebola ona. Ale bola. Malá osôbka, oblečená ako typická cigánka z osady. Bol to nepríjemný zážitok, vidieť vlastnú mamu ako… špinavú cigánku. Inak to neviem povedať. Strašne som sa za ňu hanbila…“ Súd dopadol tak, že Sandrina mama sľúbila platiť výživné, keď bude mať z čoho. A naozaj jej dcéra zopárkrát dostala od mamy 10 eur. „Sudkyňa jej navyše začala rozprávať o tom, akú chybu urobila, že ma dala do domova a že môže byť na mňa pyšná… Aby sa pozrela, čoho sa vzdala. Mama plakala a bolo vidno, že jej to je ľúto.“
Súd skončil, mama sa vrátila do osady a Sandra do Dorky. Mama sa s ňou pokúšala spojiť, ale Sandra nereagovala. „Ešte na to nie som pripravená. Je mi ľúto, ako to celé je. Je mi ľúto, že nemám mamu, ako moje kamarátky… Ale mám pri sebe veľa milujúcich ľudí, ktorí pri mne stoja v každej chvíli a každý deň mi podávajú pomocnú ruku. Vďaka nim som tým, čím som dnes.“
Napriek všetkému, čo si v osade musela prežiť, je Sandra rozhodnutá raz svojej rodine finančne pomáhať. Prečo? Lebo krv nie je voda. A rodinu má človek len jednu, nech je už aká chce. A paradoxne práve fakt, že ju dali do domova, jej úplne zmenil život. K lepšiemu. „Podľa mňa je pre ľudí v osadách ťažké odtrhnúť sa od toho života. A potom, keby aj mohli, možno už ani nechcú, lebo inak žiť nevedia. Keď tie osady vidím v televízii, beží mi po rozume to, že by mohla vláda už konečne niečo začať robiť. Hlavne dať šancu deťom. Tie, nemôžu za to, kde sa narodili…“ Život tejto drobnej dievčiny je poznačený mnohými ranami, napriek tomu je usmiata, veselá a plná plánov do života. Silu jej dáva viera v Boha, ktorého spoznala v detskom domove. „Môj život je Boží zázrak,“ dodáva.