Čo si odnášam z pastoračného ročníka?

Boris Rebják /Dorka Košice/ 2019/2020

Môj pastoračný ročník bol pre mňa veľmi požehnaným časom, keďže počas neho vo mne dozrelo veľa vecí, ktoré som sa naučil v seminári, ale hlavne veľa vecí, ktoré nenaučí žiadna škola. Uvedomil som si, o čom je moja služba a aký mám byť, keď sa raz stanem kňazom. Klienti v práci i kolegovia mi ukázali, aké to je naozaj vonku, na čo nepripraví žiadna teória a žiadna prednáška. Čomu ma to naučilo najviac, je trpezlivosť, zvlášť pri doučovaní a strážení detí. Neskôr láske k blížnym, keď som s klientmi viedol duchovné rozhovory, počúval o ich životoch, ktoré boli všetko, len nie pozitívne, a tak som sa snažil dávať im duchovné rady. Mnohokrát však bolo treba ich len vypočuť. Ľudia sa vo svojich krízach uzatvárajú do seba a samota im ublíži ešte viac. Najkrajšie zážitky mám z toho, ako som viedol modlitby a kantoroval na liturgiách s malými deťmi z CDR či robil rozprávkové večery. Pri nich som si uvedomil, ako veľmi sú v dnešnej dobe potrební dobrí otcovia a muži. Pri práci sa k nám hrnuli deti s tým, že chcú pomôcť, a keď pomohli, tešili sa a veľmi si vážili, keď sme ich pochválili. Ako by to bolo od ich otcov, ktorí im veľmi chýbajú. Po týchto skúsenostiach som zistil, že tento rok bol pre mňa najpožehnanejší. Pomohol mi zistiť, v čom zaostávam, v čom musím pridať a dozrieť, a zároveň môžem povedať, že ma urobil lepším a vďačnejším človekom.

V skratke jednou vetou: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta.“ (Jak 1, 27)